Toto poďakovanie nemohlo počkať, tak ho píšem rovno z auta. Prečo? Preto, lebo moja vďačnosť je tak obrovská a stále mnou "lomcujú" emócie, ktoré musím dať jednoducho zo seba von tu a teraz. A tak dávam a zo srdca ĎAKUJEM! Vaša láskavosť bola totiž ďaleko za hranicou obvyklých láskavostí. A Vaša túžba po poznaní presiahla hranice "každodennosti". Ani neviem, ako tie dva dni s Vami ušli, kamaráti moji a môj definitívne posledný seminár pre veľkými prázdninami bol bodkou, o akej som ani nesnil. Preto sa ešte raz pred Vami hlboko skláňam a prosím.....už nikdy nezabudnite, kto skutočne STE! 
Kristián Tino Beňo