Soda okolností

Veľa som si musel od Vás prečítať o mojom, vraj, necitlivom, výroku o slepej spravodlivosti. Dovoľujem si odpovedať skutočným príbehom, kde nie je pravá len prezývka jednej z dvoch hlavných postáv. Všetko ostatné je fakt!

Toto je krátky príbeh o dvoch mužoch, označme si ich ako A a B, ktorých spája podobný údel, či, ako ho nazval pán Horáček v jednom jeho geniálnom texte, SODA OKOLNOSTÍ. 

Toho prvého som spoznal v jeden podvečer pred niekoľkými rokmi, keď som zašiel do malej tmavej sídliskovej krčmy na pivo. Bolo mu ťažko hádať vek, a až neskôr som sa dozvedel, že bol jedným z Husákových detí, podobne ako ja. Sedel v kúte, o stôl mal opreté barle a rozprával sa s dvoma inými návštevníkmi pohostinstva. Ako to už v takýchto zariadeniach „rodinného“ typu býva, nedalo sa nepočúvať ich rozhovor. Chlap s barlami, mimo iného, opisoval, ako ho pred rokmi zrazil akýsi „stroj“, pričom mu odtrhlo nohu v predkolene. Nebola to vraj jeho vina, dostal aj odškodné, ale to sa veľmi rýchlo minulo. Odvtedy už nemohol pracovať a tak nemá ani na to pol deci a život je nespravodlivý, politici zlodeji a ani počasie už nie je také, aké bývalo.... A chlapi chápali a aj čosi „chudáčiskovi“ zaplatili.

V tom čase som začal chodiť do toho podniku častejšie aj na kofolu, lebo bol na trase môjho bežeckého okruhu a daný príbeh som tak počul ešte veľakrát. Skoro vždy to končilo s rovnakým tekutým efektom na konci, ktoré aktuálny poslucháč zaplatil. Krčma v tom čase patrila môjmu známemu a keď som sa ho po čase pýtal, kto daný pán je, mykol len plecom a povedal, že mu hovoria Žofrej a vlastne ani jeho skutočné meno nepozná. Žofrej už vraj roky rozpráva svoj príbeh každému, kto je ochotný počúvať, pričom vždy sa nájde niekto, komu sa ho uľútostí a niečo mu zaplatí. Lebo, ako sám rád hovoril, v núdzi poznáš blížneho svojho.

Približne v rovnakom čase som začal občasne stretávať na tréningoch v posilňovni iného muža, ktorý je postavou B tohto príbehu. Vlastne bol to mladý chalan, ktorý bol zvláštny tým, že skákal okolo strojov a činiek na jednej nohe, lebo tú druhú si vždy pred vstupom do telocvične odkladal do skrinky. Bola totiž umelá. Opäť som len z útržkov rozhovor v šatni pochopil, že s chýbajúcou končatinou sa spája motorka a niekoho nedanie prednosti v jazde niekomu. Svoj príbeh rozprával svojim kamarátom, ktorí boli zvedaví, čo sa mu stalo a keď tí reagovali s ľútostným pokývaním hlavy, muž B len vždy hodil rukou a hlesol niečo v duchu: „To je v pohode“. Po čase som prestal do danej posiľňovne chodiť a sympatického motorkára som viac nestretol.

Sľúbil som, že príbeh bude krátky a tak už končím.

Meno prvého muža, teda A, dodnes nepoznám, rovnako ako ho nepoznalo veľa jeho vtedajších „kamarátov“ a „blížnych v núdzi“. 

Muž B sa volá Jozef Metelka a je to tohtoročný dvojnásobný paralympijský víťaz, ktorý pred pár týždňami vyhlásil, že nastal čas, aby začal pretekať i s profesionálmi bez hendikepu.

Obaja museli piť veľmi podobnú SODU OKOLNOSTÍ, len jeden si ju nalial do obchytaného pohára od horčice, druhý do čaše pre víťaza. Oboje je v úplnom poriadku, lebo všetko je práve tak, ako má byť! Ale vôbec to neznamená, že od zajtra to nemôže byť zase, pre zmenu, úplne inak.