PLNIŤ SI VEĽKÉ SNY

Počas práve skončeného festivalu POHODA v Trenčíne som mal možnosť si vyskúšať, ako sa cíti handicapovaný človek na invalidnom vozíku (viď foto - druhý zprava), ktorý si chce zahrať hru Boccia so svojimi priateľmi, či ako to bolo v tomto prípade, s náhodne prítomnými „spolufesťákmi“. Bolo to umožnené každému, kto prejavil záujem a ja osobne považujem túto skúsenosť za veľmi obohacujúcu a ďakujem organizátorom, že sa snažia takto prepájať svety VO VOZÍKU a ZA VOZÍKOM. Počas hry som si spomenul na príbeh, ktorý rozprával na seminári dr. Bartlett a o ktorom som tu už, myslím i písal a v ktorom s nami zdielal jeho skúsenosť s prácou s handicapovanou pani, ktorá po kvantovej terapii počas jedného seminára vstala zo svojho vozíka a po rokoch začala opäť chodiť. Ten príbeh nedopadol z nášho pohľadu šťastne, lebo po pár týždňoch opätovne stratila schopnosť kontroly nad svojimi dolnými končatinami a vrátila sa späť do svojho „sveta vozíka“. Keď bol o tom dr. Bartlett informovaný a zaujímal sa o to, čo predchádzalo zvratu v jej zdravotnom stave, sama mu opísala, že sa začala cítiť byť menej milovaná svojim manželom a sled udalostí spojených s jej schopnosťou (ne)chodiť rýchlo nabral na obrátkach..... Z môjho pohľadu a skúseností terapeuta i lektora to vnímam ako „vrastenie“ do okolností, ktorých sme bezprostrednými svedkami a ich „prijatie“ za svoje, na čo má každý právo a je to opäť len jeho výber. Som absolútne presvedčený, že nie „neprijatie“ danej okolnosti, ale jej „nanovo-definovanie“ dokáže i z vozíka postaviť úplne každého človeka, ak to bude skutočne chcieť a UMOŽNÍ to, kde sa práve za týmto slovom skrýva súbeh viacerých faktorov. Som si vedomý, že nie všetci so mnou budete súhlasiť a budete sa na mňa pozerať ako na opovážlivca, ale stojím si za svojimi slovami. Samozrejme, že si uvedomujem, že tieto „ťažké“ fyzické poškodenia patria medzi tie „najproblematickejšie“ práve preto, lebo zo všetkých strán takto postihnutí ľudia počúvajú od nás samé „motivačné“ vety typu „zmier sa s tým“, „nauč sa s tým žiť“, „koho boh miluje, toho krížom navštevuje“ či podobne a dostať sa cez ne a nanovo si vybudovať vieru v seba a v život bez obmedzení, nebýva preto vždy jednoduché. Týmto smerom sa plánujem i vo svojej práci uberať a budem sa snažiť nachádzať cesty, ako ďalej posúvať limity vedomia ľudí a s ním spojenej moci tvoriť a meniť fyzickú realitu. Už ste si mnohí overili, že akútna bolesť, nádcha, alergia, depresia, alebo vzťah, či materiálna hojnosť, to všetko je pomerne zľahka a v podstate skoro okamžite transformovateľné, tak prečo, do frasa, by sme nedokázali opäť „zobudiť“ svoje „mŕtve“ nohy, či opätovne „zviazať“ potrhané nervové dráhy. Ak všetci spojíme naše úsilie a začneme hľadať cesty uplatnenia pre naše prirodzené schopnosti touto cestou, som presvedčený, že v krátkom čase to dáme. Ak sa uspokojíme s kvantovým „odháňaním“ mrakov, či inými kúskami pre pobavenie publika, tak sa nepohneme ďalej a ľudstvo znova zostane v škarpe plnenia zámerov pár jednotlivcov, namiesto toho, aby si každý napľňal ciele sám pre seba. Preto Vás prosím, skúste posúvať svoje schopnosti a možnosti vedomia ďalej, vyššie, plnšie a neuspokojte sa s „malými zázrakmi“. Tie nech sa stanú už Vašou „všednou“ realitou a svoje oči uprite vo Vaše skutočne VEĽKOLEPÉ sny a nechajte, nech sa i tie stanú skutočnosťou...(smile) Idem sa do toho pustiť tiež....(smile) Kristián