KEĎ SA VECI ZAČNÚ DIAŤ

Môj skutočný a veľmi aktuálny príbeh. Miesto - Hamdan Street, Abu Dhabi, dátum - 16.3.2014. Dôvod jeho zdieľania - veď uvidíte...:) Tento článok neprináša nič nové. Je to príbeh jedného obyčajného dňa, v ktorý sa udialo niečo, čo mi ukázalo, že hľadať odlišnosti musím skutočne úplne všade. Opäť som dostal jednu lekciu, ktorá ma nestála nič a zároveň tak veľa. Veď posúďte sami, prosím. Posledné necelé dva týždne som trávil spolu s mojou rodinou na dovolenke v SAE. Všetko bolo výborné, výnimočné i úplne obyčajné zároveň. Pristihol som sa pri tom, že som pár dní dokonca vôbec vedome nepracoval s kvantom, čo sa mi za posledné mesiace stávalo len veľmi výnimočne. Práve včera ráno, keď som sa ráno zobudil a manželka i s našim synom Maxíkom ešte spali, som vošiel do „poľa“ a len tak z „plezíru“ som si vypýtal jedno veľké radostné prekvapenie. Nič viac, len som sa chcel v ten deň nechať potešiť životom trocha viac ako obyčajne a nechal som na „matrix“, čo si pre mňa pripraví. O pár desiatok minút sa moji milovaní zobudili tiež a po klasických ranných dovolenkových rituáloch sme sa vybrali do ulíc tohto krásneho mesta. Bol som pripravený čeliť čomukoľvek a veľmi som sa tešil na to, čo bude iné a nie rovnaké.... Do centra mesta sme sa vybrali po morskej promenáde, ktorú tu nazývajú „kornišom“. Nebolo ešte ani poludnie a teplota sa už vyšplhala nad 30 stupňov. Prešli sme teda na stranu promenády, kde sa dal ako tak nájsť tieň. Odrazu sa pár desiatok metrov pred nami objavil vysoký, korpulentnejší muž s bielou farbou brady i pokožky. Držal v ruke fľašu vody, čo je v týchto zemepisných šírkach povinná výbava každého chodca. Čo bolo nezvyčajné, ako sme sa neskôr zhodli, vôbec sme ho všetci traja nezaznamenali skôr, ako skutočne cca. 30-40 metrov pred nami, napriek tomu, že daná promenáda sa tiahne do vzdialenosti cca. 2-3 kilometrov, ktoré sú skoro úplne rovné a je na nich výborný výhľad. Čo bolo ešte viac čudné, daný muž sa na nás usmial a pozdravil vetou „Hello, how are you Chris?“ a absolútne nečakajúc na moju/našu reakciu, odkráčal ďalej. Toho človeka sme ja i moja manželka videli v ten deň prvý krát v živote a nemal som a ani nemám absolútne vedomosť o tom, odkiaľ ma mohol poznať a ešte k tomu po mene. V tej chvíli mi to ale rýchle docvaklo a šťastne som manželke vysvetlil, že sme dostali malý pozdrav zo „zazrkadlia“...:) Ďakujem, pomyslel som si, lebo daná situácia ma skutočne potešila, akokoľvek sa to možno teraz zdá malicherné. Tešil som sa, lebo moja „pozornosť“ bola odmenená. Stáva sa mi to zas a znova v podstate každý deň a keby tento príbeh nemal pokračovanie, tak by som Vás ním ani neunúval, lebo som si vedomý, že takýmito „maličkosťami“ máte Vy zaplnené Vaše dni rovnako. O pár desiatok minúť sme došli do cieľa našej prechádzky a to k reštaurácii Golden Fork na ulici Hamdan, kam sme sa vybrali na grilované krevety. Obed bol vynikajúci a keď sme vyšli z reštaurácie, odrazu mnou prešla kvantová vlna. Obzrel som sa, ale nič sa nedialo a keď som sa spýtal, čo mám urobiť, nič sa nedostavilo. Predsa len, bezprostredne pri reštaurácii stálo jedno krásne auto. V tejto krajine nejde o jav vzácny a tak nerozumiem prečo práve teraz a práve pri tomto aute som zavolal Maxíka a kázal mu, aby sa pri ňom postavil, že ho s ním odfotím. A tak vznikla tá fotografia, ktorá je súčasťou tohto článku. Na mobile som cvakol dva zábery, otočil sa smerom k manželke, ktorá už bola pár metrov pred nami a vkladajúc mobil do tašky som si všimol človeka oblečeného v bielom diš daši, čo je tradičný a dodnes veľmi obľúbený odev pôvodných obyvateľov emirátov, ako sa stojí pár metrov odo mňa a s rukami vo vreckách ma pozoruje. Keď si všimol, že sa na neho pozerám, usmial sa a spýtal sa ma, či sa mi to auto páči. Neviem ako, ale v tej chvíli som pochopil, že je jeho majiteľom a tak som rovnako s úsmevom odpovedal, že veľmi a že mu gratulujem k jeho vlastníctvu. On sa usmial ešte viac, pomaly kráčajúc ku mne, kedy sme sa dostali len na meter, či meter a pol od seba, sa mi pozrel do očí a spýtal sa ma túto otázku: „Do you want it?“ „Chcete ho?“ To som sa už zasmial nahlas a odpovedal som: „No way, sir“, „ V žiadnom prípade, pane“. Videl som, že na okamih prižmúril oči a odvetil: „As you wish“ „Ako si želáte“. Opäť som sa usmial a chcel som mu zaželať pekný deň, keď on náhle zastal a zamával mi, aby som k nemu pristúpil. Trocha váhajúc som tak urobil a dávajúc si dolu slnečné okuliare sa ma spýtal: „Why you dont want it? You said, you like it! „Prečo ho nechcete? Povedali ste, že sa Vám páči.“ „Thats right, but I cant afford it right now.“ To je pravda, ale ja si ho nemôžem teraz dovoliť“ strelil som prvé, čo ma napadlo. Všetko vôkol mňa v tej chvíli zastalo a vtedy som pochopil, s čím mám opäť do činenia. Muž si nasadil späť okuliare a vraví mi: „I asked you if you want it, not if you can afford it“ „Anyway, its your choice, maa salama, mister“, „Pýtal som sa, či ho chcete, nie či si ho môžete dovoliť. V každom prípade, nech je po Vašom. S bohom, pane“. Otočil sa smerom k autu a po otvorení krídla dverí doňho nasadol a mňa nechal stáť s otvorenými ústami pri kraji cesty. Tak dík, pomyslel som si a zamával mu. V ten deň ráno som si vypýtal radostné prekvapenie. Dostal som, čo som chcel. Môj výber bol jasný a špekulovať o tom, ako to mohlo celé dopadnúť, keby....by bolo úplne zbytočné. V každom prípade som obdržal ďalšiu veľmi silnú lekciu o pravidlách „kvantových“ ciest, ktoré sú nevyspytateľné, presne do takej miery, do akej sme nevyspytateľní my. A to je vlastne i poučenie, ktoré by z každého, aspoň priemerného príbehu malo vždy vyplynúť...:) Originál článku si môžete pozrieť na oficiálnej Fan page Matrix energie Slovensko. {fcomment id=126}