Obyčajný príbeh

Taká sranda sa mi stala. Nie v pôvodnom znení, lebo českú časť toho dialógu som si dovolil preložiť do slovenčiny. 

Včera večer, na ceste zo seminára v Hradci, ma v jednej malej českej obci zastavila hliadka polície. Stiahol som okienko, za ktorým už stál príslušník a s úsmevom pozdravil: „Dobrý večer, pán policajt.“. Odpoveďou bola jeho žiadosť o predloženie mojich dokladov. Urobil som, o čo ma žiadal. Prezerajúc si ich, sa ma spýtal. „Pán vodič, viete, prečo sme Vás zastavili?“ „To veru nie, ale Vy mi to isto prezradíte“, úprimne som odpovedal. „Prekročili ste maximálnu povolenú rýchlosť v obci o 12km/h“. „Aha“, ja na to. „Môžete mi povedať, prečo ste to urobili?“, pokračoval on. „Veru, celkom presne to vysvetliť nedokážem, ale keďže viem, že vždy sa niečo deje z nejakého dôvodu, tak jedným z vysvetlení môže byť to, že sme sa mali mať možnosť takto spolu porozprávať“.

Zdvihol pohľad od mojich dokladov na mňa a posunul si šilt čiapky o niečo vyššie. „To, ako myslíte, že sme sa mali spolu porozprávať. Akože, by sme si mali niečo povedať?“, spýtal sa už tak, ako sa pýta viac človek a nie príslušník policajného zboru. „Mno, asi áno“, vravím ja. „Áha a čo také by ste mi teda chceli Vy k Vášmu skutku povedať?“ Ťah bol na mne. „K tomu skutku v podstate nič, ale možno niečo iné. Totiž, neviem, či viete, že svet, v ktorom žijeme, by nebol takým perfektným miestom, keby ste na ňom nežili aj Vy? Teda, že bez Vás aj bez Vášho kolegu by tu bolo oveľa viac pusto“. O tichu, ktoré nastalo, sa zvykne hovoriť, že by sa dalo krájať, ale toto by sa, myslím, dalo aj rúbať. Skutočne, pár sekúnd sa na mňa len pozeral, v rukách zvieral moje doklady a tuším, prestal aj dýchať.

Keď sa „vrátil“ späť, naklonil sa ku mne do okienka, pozrel sa na zadné sedačky, lebo okná vzadu na aute mám tónované a podávajúc mi doklady konečne prehovoril. „Počúvajte ma, neviem kto ste, ale ste veľmi čudný. To, čo ste mi povedali, celkom nechápem, ale mám pocit, že na Vás niekto niekde, práve teraz, veľmi netrpezlivo čaká. Tak teda pokračujte v jazde, ale už jazdite bez porušovania predpisov. Dovidenia.“ Ja som si vzal svoje „papiere“ späť a tiež sa už len slušne pozdravil, ako to mávam vo zvyku, keď mám do činenia s verejnou správou. „Dovidenia pán policajt a nech Vás SILA sprevádza“. Zatvoril som okno, vyštartoval a prisahám vačku, v spätnom zrkadle som videl, ako za mnou tento verejný činiteľ máva....

To je všetko. Nemá to žiadnu ďalšiu pointu, ale aj tak som Vám o tom chcel napísať. Vlastne ešte niečo. Prácu polície si od včera vážim ešte o kus viac, ako tomu bolo doteraz.